Európa očami Filippa Addarii - na našej oslave 20. výročia

Vychutnajte si príhovor Filippa Addarriho, ktorý zaznel na oslave nášho 20. výročia. Zaujal nás svojim otvoreným prejavom o aktuálnom stave Európy a hľadaním inej spoločnej cesty ako poznáme doteraz.

 

Obrazy Európy: L’Europe est morte. Vive l’Europe

 

Bratislava, galéria Nedbalka, 24. september 2015

 

Vážené dámy a vážení páni,

som rád, že môžem spolu s vami oslavovať výročie Centire v krajine, ktorú som síce objavil len nedávno, ale spravila na mňa veľký dojem vysokými štandardmi profesionality a životného štýlu. Z tejto oblasti Európy je to skvelý odkaz. A môžem povedať, že Centire je vystihujúcim symbolom takéhoto Slovenska.

Skôr ako sa však rozhovorím o hlavnej téme, dovoľte mi, aby som sa vám predstavil. Viac ako 10 rokov sa venujem európskej politike v oblasti sociálno-ekonomického rozvoja a angažovanosti občianskej spoločnosti – doslova lietam po celom kontinente ako “bláznivý komár”.

Ak by som mal všetky tieto roky zhrnúť do jednej vety, bolo by to: "Neočakávajte od Bruselu, že sa stane lídrom zmeny". Neočakávajte prevratné vízie lepšej budúcnosti z rokovacej miestnosti, pretože je prázdna. Došla jej para. Človek z vnútra rokovacej miestnosti dokáže manažovať, ale nie riešiť. Vy ste riešením. Vy ste zmena. V prinášaní zmien sa do popredia dostavajú organizácie, ako je Centire. Stávajú sa lídrami.

Rád by som vám teraz v skratke predstavil môj obraz Európskej Únie. Budem rozprávať o tom, ako vznikala, a kam smeruje.

 

Európa včera

 

Dnešná Európska únia nie je tá istá ako Európska únia vybudovaná po druhej svetovej vojne. Nie je ani tá istá ako Európska únia vybudovaná po páde Sovietskeho zväzu v najlepších rokoch globalizácie.

Môže sa zdať, že Európa funguje ako fénix: vždy sa znovuzrodí zo zvyškov svojej predchádzajúcej éry. A dnes sa nachádzame v takomto bode premeny.

Zosumarizujme si teda históriu Európskej únie za posledných 70 rokov.

Po druhej svetovej vojne západná Európa našla spoločnú reč a zjednotila sa okolo politík, ktoré môžu byť nazvané keyneziánskymi: verejné investície, kontrola kapitálového trhu, podpora dopytu, redistribúcia ako základ vyváženého rastu a sociálnej súdržnosti. Rekonštrukcia a industrializácia poháňali ekonomický rast a distribúciu bohatstva. Spoločenská zmluva medzi kapitálovými, odborovými a verejnými inštitúciami zaručovala mier, spoločenský poriadok a napredovanie pre každého.

Potom 68. rok odštartoval kultúrnu revolúciu, ktorá spochybnila všetky dovtedy uznávané hodnoty a inštitúcie. Spustil liberalizáciu všetkých aspektov života a priniesol aj nový politický konsenzus 80-tych rokov – takzvaný  neoliberalizmus. Ten verí, že odpoveďou na všetky problémy je trh a konanie jednotlivca.

Pád Sovietskeho zväzu a globalizácia trhu vytvorili ilúziu triumfu mieru, voľného obchodu a demokracie. Európa v tomto období prechádzala explóziou ekonomického a politického rastu. Prišiel jednotný trh, Euro a rozšírenie Európskej únie. Na chvíľu Európa uverila, že sa stala novým svetovým lídrom. Intelektuáli ako Jeremy Rifkin písali zavádzajúce knihy typu “Európsky sen: ako európska vízia budúcnosti potichu zatieňuje americký sen”.

Avšak táto ilúzia sa rozpadla po invázii na Irak v roku 2003 a globálnej finančnej kríze v roku 2008. Počas týchto piatich rokov sme sa museli zmieriť s faktom, že obria štátna sila naďalej zohráva úlohu, že globalizácia má svoju temnú stránku a základy európskej ekonomiky sú nedostatočné a zraniteľné. Je tu pomalý rast, verejný dlh, vysoká nezamestnanosť, sociálne a kultúrne bariéry zabraňujú prispôsobeniu sa novej ekonomike.

Počas týchto rokov sme si tiež všimli, že európsky projekt zabudol na svojich občanov. Od roku 2004, kedy Francúzsko a Holandsko odmietli európsku ústavu, Európa ich nedokáže osloviť.

 

Európa dnes a zajtra

 

Dobre informovaní pozorovatelia vidia, že dnešná Európska únia sa borí s ťažkosťami. Nerovnováha medzi členskými štátmi spôsobila, že Nemecko vystupuje ako najsilnejšia krajina Európy. Keď Angela Merkelová navštívila minulý rok Veľkú Britániu, médiá ju oslavovali ako kráľovnú Európy. Ale Nemecku sa nepáči rola vodcu a The Economist ho označil ako “zdráhajúceho sa lídra”. Je tomu tak pri gréckej, ako aj imigračnej kríze.

Zvyšok Európy na tom tiež nie je najlepšie: južná Európa bojuje s neistotou spôsobenou gréckou dlhovou krízou. Francúzsko je v letargii. Británia sa mení na “malý ostrovček” a sú tu aj ďalšie výzvy, ktoré ohrozujú doterajší európsky poriadok, ako napríklad nezávislosť Katalánska.

Avšak ja si myslím, že skutočné dlhodobé výzvy Európy ležia niekde inde.

Výzva číslo jedna: začíname si uvedomovať vplyv digitálnej revolúcie na ekonomiku a vôbec celkovo na naše životy. Napríklad moja posilňovňa v Londýne ledva prežíva, pretože individuálni tréneri ponúkajú svoje služby prostredníctvom aplikácií, ktoré umožňujú personalizovať služby za lepšiu cenu. A toto sa stane s každým podnikom, ktorý poznáte. Je to revolúcia, ktorú nevieme kontrolovať – väčšina spoločností udávajúcich smer totiž nie je z Európy. Nevytvorili sme adekvátne inštitúcie, expertízu, kapitál a mentálne nastavenie. Európa sa stala “dojnou kravou”. Kolonizácia Číny v 19. storočí by pre nás mala byť výstrahou.

Výzva číslo dva: počas nasledujúcich 40 rokov sa dramaticky zmení demografia Európy. Malé, súdržné a prosperujúce miestne komunity so silnou národnou identitou sa premenia na rozmanitejších, premenlivejších, nerovnocenných a nezávislejších obyvateľov. Populácia starne, mladí ľudia opúšťajú svoje rodné mestá za lepšími príležitosťami, a množstvo imigrantov sa z rovnakého dôvodu sťahuje do Európy. Menej sa identifikujeme s našimi koreňmi, viac sa integrujeme v rámci jednotného trhu a zdieľame spoločné riziká a príležitosti. Sme rozčarovaní z verejných inštitúcií a precitli sme zo sľubov o spoločnej presperite. Hlavným problémom je, že bude čoraz ťažšie presvedčiť ľudí, aby sa zapojili do spoločných projektov pre verejné blaho.

Výzva číslo tri: vonkajšie hranice Európy sa stali jedným z najkritickejších miest na svete – od Ukrajiny, cez Blízky východ až po Stredomorie – ale Európa nie je schopná konať v čase, kedy si situácia vyžaduje jednotnú odpoveď. Potrebuje riešiť krízový stav s Ruskom, Blízkym východom a Afrikou – nemôže si dovoliť ignorovať migráciu, ISIS a zmeny klímy. Napriek tomuto všetkému sa Európa uzatvára do seba, namiesto využívania svojej váhy na medzinárodných fórach.

 

Čo máme teda robiť? Kadiaľ vykročiť?

 

Vykreslil som čierny scenár. Pretože tu sa dnes nachádzame. Ale aj v najtemnejšej búrke môžeme nájsť svetlo, ak to nevzdáme. A to je môj cieľ.

Európska komisia už urobila niekoľko malých krôčikov tým správnym smerom. Po prvýkrát vďaka „Únii inovácií“ (2010), pripísala patričnú silu občanom a ich organizáciám pri riešení spoločenských výziev a hľadaní nových a kreatívnych riešení. Pomenovali to ako spoločenské inovácie.

Táto politika začala novú éru európskych inštitúcií. Po prvýkrát bolo uznané, že všetky riešenia nemusia vychádzať z rokovacích miestností alebo laboratórií. Bolo to čestné priznanie si, že spoločenský rozvoj je komplexný proces, a množstvo ďalších ľudí v ňom taktiež zohráva svoju úlohu. Dočkali sme sa debutu komplexnejšieho prístupu v európskej politike. Bol som vtedy členom koalície, ktorej sa podarilo presvedčiť Barrosa, vtedajšieho predsedu Európskej komisie, aby tento novátorský prístup zahrnul do ekonomickej stratégie EÚ: Európa 2020.

Od tej doby sme boli svedkami niekoľkých nových snáh prepájania rôznych stakeholderov s cieľom dosiahnutia verejného prospechu. Rozsah uplatnenia bol ohromujúci  – v podnikaní, financiách, regionálnej politike, sociálnych službách, digitálnej ekonomike, atď. Po prvýkrát občania neboli považovaní za „pasívne stádo“, ktoré len prijíma pokyny, ale za aktívnych hráčov, ktorí sa vedia, a mali by sa, zapojiť do celého cyklu politiky a tvorby bohatstva.

Spomeniem len jeden príklad. V roku 2011 komisár Barnier spustil iniciatívu spoločenského podnikania. Bolo to ako cunami: komisár uznal existenciu nového druhu biznisu, ktorý prináša zároveň finančné aj spoločenské hodnoty. Iniciatíva tak prekročila posvätnú hranicu medzi podnikaním a spoločenskou aktivitou, medzi trhom a štátom. Prvýkrát v mojej kariére som videl zhromaždenie 900 ľudí zo všetkých možných odvetví, národov, generácií, ekonomického a sociálneho prostredia. Vyzeralo to ako na valnom zhromaždení pri navrhovaní novej ústavy. O stretnutie bol taký obrovský záujem, že organizátori nevedeli, kam zmestiť toľko ľudí.

Vtedy som si uvedomil, že v Európe sa vytvára nový neprebádaný priestor a že dokážeme obnoviť vieru v spoločný projekt do budúcnosti – v našu novú Európu.

 

Základné body stratégie pre budúcnosť

 

Nechcem tvrdiť, že mám plán, alebo jasnú  víziu. Časy ideológií sa už skončili. Budúcnosť je príliš zložitá na to, aby niekto dokázal určiť, kadiaľ ísť. Do hry je zapojených príliš veľa účastníkov, aby bolo možné zachytiť celú štruktúru. Môžeme však identifikovať základné princípy a načrtnúť pár nasledujúcich krokov.

Tu je 7 bodov stratégie novej Európy:

1) Každý zohráva dôležitú úlohu a je svojím spôsobom podnikateľom, ktorý spolupracuje s ostatnými podnikateľmi. Potrebujeme vytvoriť kultúru experimentovania a zdieľania rizík a benefitov. Európska únia začína klásť dôraz na podnikateľstvo vo všetkých oblastiach: v biznise, ale tiež v digitálnom a spoločenskom priestore. Začína si uvedomovať, že aj štátni zamestnanci môžu prinášať inovácie!

2) Podnikateľstvo nie je vrodené alebo dané zázrakom. Všetci ľudia sú viac alebo menej ochotní riskovať. Štúdie dokazujú, že kultúra a vzdelávanie stimulujú schopnosti. V tomto však Európa zaostáva za USA alebo Čínou. Európa preto potrebuje podporiť kultúru podnikateľstva a vzdelávacie inštitúcie, ktoré dokážu toto povedomie šíriť a rozvíjať.

3) Presadzovanie podnikateľstva neznamená ponechať ľudí svojmu osudu. Holandsko, ktoré má najvyššiu mieru sebazamestnávateľov v Európe tento systém kombinuje s veľkou mierou sociálnej ochrany. Krajina investuje do toho, aby sa ľudia nemuseli báť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a prekročiť svoje hranice. Európska komisia zahájila politiku spoločenských investícií v roku 2014 a presunula tak debatu od nákladov na zdravotníctvo, školstvo a sociálnych služieb k investíciám do ľudí s návratom pre celú spoločnosť.

4)  Ak očakávame, že všetci budú prispievať, je potrebné vytvoriť pre to priestor. Pokiaľ sa nezmenia aj verejné inštitúcie a veľké korporácie, spoločenské inovácie sa nedokážu presadiť v plnej miere. Komisár Moeda uznal, že otvorené inovácie sú základom inovačnej stratégie EÚ. Je potrebné, aby to však bolo premietnuté aj do legislatívy.

5) Ak očakávame, že všetci budú prispievať, je potrebné vytvoriť inštitucionálne opatrenia, ktoré budú garantovať, že si nikto nebude robiť nároky na "čerešničky na torte".  Potrebujeme inštitucionálne opatrenia, ktoré prenesú tvorbu spoločenského prospechu mimo monopol štátu a zaručia férové zdieľanie rizík aj odmien medzi súkromnými aj verejnými subjektmi.

6) Na úrovni vlád už neostali peniaze na rozhadzovanie. Musia dôkladne zvažovať návratnosť investícií, skôr ako sa do niečoho pustia. Ich rozhodnutia preto musia byť podložené. Pri rozhodovaní musia zohľadňovať kvantá dát. Ak chceme definovať spoločenské dopady, je potrebné spracovať nespočetné množstvo kvantitatívnych a kvalitatívnych informácií. Expertíza a skúsenosť v oblasti spoločenských inovácií je však zatiaľ obmedzená, a preto je tu dnes otvára priestor pre pionierov a “dobrodruhov”.

7) A nakoniec sa budeme venovať mestám a regiónom. Ľudia môžu ignorovať vládu a politiku, ale  vždy im bude záležať na mieste, kde majú a vychovávajú svoje deti. Benjamin Barber tvrdí, že starostovia riadia svet. Nie som si celkom istý, že je to tak, ale je zrejmé, že mestá sa stávajú novými centrami kapitálu, talentov a inovácií a ich vzťahy s ľuďmi a podnikmi im dávajú mandát konať. Tento trend stavia mestá a regióny do prvých línií v prinášaní zmien. V minulosti bola Európska únia klubom vlád. Len nedávno začala objavovať úlohu miest a vyhlásila súťaž o najinovatívnejšie mesto Európy. Stavím sa, čoskoro budeme pozorovať nárast tohto trendu.

Som veľmi rád, že vás môžem v závere môjho príhovoru utvrdiť v tom, že tieto trendy nie sú len teóriou, ale že s nimi pracujem v reálnom živote, napríklad aj v rámci nášho spoločného projektu s Centire. Náš spoločný projekt ShakerMaker je prvým európskym programom, ktorý spája tradičnú výrobu s modernými výrobcami a stáva sa tak pionierom na území inovácií prostredníctvom “open source” zdieľania vedomostí vo výrobe. Projekt je financovaný z grantov EÚ.

Zapojte sa tiež do dobrodružstva, ktoré môže spraviť zo Slovenska centrum Európy vo fungovaní výroby po novom ...  

 

Ďakujem za vašu pozornosť.

 

Filippo Addarii (riaditeľ Medzinárodnej stratégie think-tank Young Foundation a spoluzakladateľ PlusValue)